výstavy pre školy pre verejnosť kontakt

ŠKOLOdej | testimonium scholasticum - školské svedectvo

Zhmotneným výsledkom absolvovania jednotlivých školských ročníkov je vysvedčenie – úradný doklad, oficiálne vyhodnocujúci mieru nadobudnutia vyžadovaných vedomostí, schopností a zručností. Štandardne obsahuje dva základné komponenty: zoznam predmetov a ich slovné a číselné hodnotenie. Ako úradný doklad musí každé vysvedčenie obsahovať riadnu identifikáciu školy, ktorá ho vydala, a mená aj podpisy riaditeľa školy a triedneho učiteľa. Okrem uvedeného obsahuje meno žiaka (v niektorých prípadoch i mená rodičov), dátum jeho narodenia, bydlisko, označenie jeho vierovyznania, ďalej označenie školského roka, triedy, samozrejme zoznam hodnotených predmetov a nakoniec mená a podpisy zodpovedného učiteľa a riaditeľa školy. V plynutí času takéto uvádzanie údajov zostalo prakticky nezmenené. Zatiaľ čo v prvej polovici 19. storočia boli niektoré vysvedčenia opatrené školskou voskovou pečaťou, ktorou sa potvrdzovala ich úradná platnosť, po roku 1850 je to už odtlačok školskej pečiatky, prípadne nalepený kolok. Zároveň je potrebné uviesť, že staré historické vysvedčenia  sa vydávali  prevažne na vzácnom, ručne vyrobenom papieri.

Aký je zámer vo vystavovaní vysvedčení? Hlavným dôvodom je, že prostredníctvom nich štát kontroluje prípravu jednotlivca v detskom a neskôr mládežníckom veku na rolu budúceho plnohodnotného a užitočného člena ľudskej spoločnosti.

Avšak z pohľadu poznávania školskej histórie, vysvedčenie ako úradný klasifikačný dokument  predstavuje oveľa širší a veľmi zaujímavý študijný prameň dokumentujúci nielen skladbu predmetov vyučovaných v príslušnom ročníku jednotlivých stupňov školskej dochádzky v danom období, či odzrkadľujúci škálu známok – hodnotiacich stupňov z minulosti, ale odráža napríklad i istý vizuál charakteristický pre druh a stupeň školy v určitej historickej etape. Aj preto sa pokúsime priblížiť dôležité míľniky dejinného vývinu vysvedčení od prvých viac-menej improvizovaných foriem až po súčasnú právne záväznú listinnú podobu s legislatívne stanoveným obsahom a rozsahom.

Vysvedčenia sa počas stredoveku a novoveku, prakticky až do polovice 18. storočia, vyvíjali empiricky v závislosti od školského vzdelávania a jeho požiadaviek. Zväčša mali individuálnu podobu, ktorú určovali konkrétne školy resp. ich zriaďovatelia. Vystavenie písomného svedectva o absolvovanom vzdelaní a dosiahnutom prospechu bolo potrebné predovšetkým v prípade postupu žiaka na vyšší typ školy vrátane štúdia na univerzite. Výrazný medzník predstavovalo obdobie osvietenského absolutizmu, keď na základe ustanovení školského poriadku Ratio Educationis z roku 1777 prebehla zásadná reforma uhorského školského systému, zahŕňajúca taktiež požiadavku zavedenia povinnej školskej dochádzky. Ratio Educationis sa síce otázke vysvedčení venuje iba okrajovo, stanovuje však už nutnosť aprobačného vysvedčenia učiteľov, ktoré dokladovalo ich odbornú pripravenosť zastávať učiteľské povolanie. Akademické vysvedčenia sa stávajú predpokladom prijatia do štátnych úradov, predloženie svedectva o štúdiu na latinských gramatických školách – predchodcoch dnešných gymnázií – zasa podmienkou postupu na vyšší vzdelávací stupeň. I to dokladuje, že potreba systematickejšieho vystavovania vysvedčení vznikala v 18. storočí predovšetkým na pôde stredného školského stupňa.

Po roku 1800 výskyt dochovaných vysvedčení pozvoľne  narastá.  Vypovedá to, ako sme vyššie uviedli,  o  ich  širšom implementovaní do školského života, vrátane postupne sa formujúcej povinnej školskej dochádzky.

1841_vMúzeum školstva a pedagogiky disponuje takýmto  vysvedčením Testimonium scholasticum (Školské svedectvo) z roku 1840, ktoré predstavuje jeden z najstarších zbierkových predmetov tohto druhu (z územia dnešného Slovenska) v rámci múzejného zbierkového fondu. Patril žiakovi Ondrejovi Ondrejskému zo Svätého Ondreja v Liptovskej stolici. Táto vzácna pamiatka nám podáva obraz o existujúcej podobe hodnotenia v školskom roku 1839/1840 na pôde 2. triedy mestskej školy v Levoči. Dozvedáme sa o konkrétnom spektre vyučovacích predmetov, ktoré pozostávalo z náboženstva, biblickej histórie, maďarskej gramatiky, základov latinského jazyka, aritmetiky a nemeckého pravopisu. Konkrétne známkovanie existovalo len v prípade hodnotenia správania žiakov (v dobovom jazyku „mravov“), namiesto uplatňovania klasifikačného stupňa úroveň prospechu žiaka vyjadroval číselný údaj týkajúci sa umiestnenia v poradí všetkých žiakov v rámci triedy. Ondrej Ondrejský sa konkrétne umiestnil na ôsmom mieste z celkového počtu štyridsiatich žiakov.

Na pôde Uhorska sa od roku 1850, na základe uskutočnenej Bonitz-Exnerovej reformy gymnázií, stalo ich dôležitou súčasťou zavedenie maturity – záverečnej skúšky spolu s maturitným vysvedčením, ktoré otváralo jej úspešným absolventom dvere na univerzitné štúdium.  Táto forma pretrvala v prakticky nezmenenej podobe až do roku 1948, pričom treba uviesť, že maturitné vysvedčenie popri spomínaných formálnych náležitostiach muselo ešte obsahovať aj menoslov jednotlivých členov skúšajúcej komisie vrátane predsedu, aj s ich podpismi.

29821_vZáväzné pravidlá pre tvorbu a udeľovanie vysvedčení priniesol až zákonný článok XXXVIII. z roku 1868, ktorý položil pevné základy ďalšieho vývoja konkrétnych kontúr školskej klasifikácie. Na vysvedčeniach po tomto medzníku môžeme vidieť legendu, obsahujúcu súpis presne stanovených klasifikačných stupňov. Hodnotenie prospechu z jednotlivých vyučovacích predmetov je zhodné so stavom v súčasnosti – rovnako ako dnes bolo možné udeliť jednu z piatich známok (v slovnej a v zodpovedajúcej číselnej podobe): 1. vynikajúci, 2. chválitebný – veľmi dobrý, 3. dobrý, 4. dostatočný5. nedostatočný. Správanie žiaka mohlo byť známkované jedným z troch stupňov: dobré, uspokojujúce a nezákonné. Klasifikácii podliehali aj kritériá, ktoré už na dnešných vysvedčeniach nenájdeme. Usilovnosť bola ohodnotená od najlepšej známky „veľká“ cez „uspokojujúcu“ a „klesajúcu“ až po negatívne hodnotenia v podobe „malej“ a „žiadnej“ usilovnosti. Osobitne bola posudzovaná aj vonkajšia úprava písma, ktorá mohla byť: úhľadná, riadna, menej riadna neriadna.

Na pôde ľudových aj meštianskych škôl boli v priebehu školského roka vydávané dve samostatné vysvedčenia – polročné a koncoročné, ktoré boli do roku 1918 nakoniec všetky výlučne v maďarskom jazyku.

Je dôležité zvýrazniť, že listina, obsahujúca hodnotenie školského prospechu, v minulosti predstavovala veľmi významný a spoločensky vážený dokument, ktorý bol vyjadrený aj prostredníctvom jeho formy, niekedy až charakteru umeleckého diela, napríklad niektoré výučné listy či univerzitné diplomy. Vysoká miera estetického spracovania vysvedčení umocňovala dôležitosť a slávnostný charakter záverečného hodnotenia aj prostredníctvom rukopisne vypĺňaných  jednotlivých rubrík, ktoré neskôr čiastočne nahradilo používanie strojopisu. Od 80. rokov 19. storočia, vzhľadom na narastajúci administratívny a úradný význam vysvedčení, sa pristúpilo  k ochrane proti pokusom o ich falzifikáciu. Túto funkciu  začalo plniť niekoľko zavedených ochranných prvkov: vodotlač, číslovanie, označenie série a podtlač štátneho znaku podľa aktuálneho štátneho útvaru t. j. uhorského, československého, slovenského a pod.

Po vzniku Československa v roku 1918 sa počet vysvedčení, vydaných v priebehu školského roka, líšil v závislosti od konkrétneho vyučovacieho stupňa. Zatiaľ čo na ľudových školách boli vysvedčenia udeľované iba jedenkrát so štyrmi štvrťročnými hodnoteniami, na meštianskych školách pokračoval systém vydávania samostatného polročného a koncoročného vysvedčenia. Špecifikum predstavovalo tzv. frekventačné vysvedčenie, ktoré bolo potrebným pre prijatie uchádzača na stredné školy. S miernymi obmenami pokračovalo používanie štyroch kategórií hodnotenia žiakov a študentov: správanie, usilovnosť, prospech a úprava písomných prác. Maďarčinu po vzniku Československa nahradila na vysvedčeniach slovenčina.

f6565_vOd roku 1945 až doteraz pretrváva ustálená podoba vydávania jedného vysvedčenia pre jeden školský rok s polročným a koncoročným hodnotením. To sa týka aj  prijatej klasifikácie v roku 1980 systémom  piatich stupňov: 1. výborný, 2. chválitebný, 3. dobrý, 4. dostatočný a 5. nedostatočný. S ňou sa  žiaci a študujúca mládež na svojich vysvedčeniach stretávajú až do súčasnosti. Vizuálna a formálna stránka sa v prípade vysvedčení v priebehu 20. storočia postupne zmenila smerom k menej ozdobnej podobe a zmenšovaniu ich veľkosti. 

Okrem „klasických“ vysvedčení sa až dodnes zachovalo vydávanie špeciálnych klasifikačných dokladov vo forme výučných listov a diplomov.  Okrem ich praktickej funkcie – dokladovania oprávnenia absolventa uplatniť sa na poli konkrétneho remesla alebo služby – ich historické artefakty ešte aj v prvej tretine 20. storočia vynikali zaujímavým estetickým spracovaním. Grafická výzdoba mnohých tovarišských výučných listov sa vyznačovala bohatým stvárnením charakteristických symbolov remeselných odvetví a v rámci nich pôsobiacich živnostenských spoločenstiev. Súčasné výučné listiny, podobne ako ostatné listiny, dokladujúce úspešné ukončenie štúdií, postupne stratili svoju pôvodnú  reprezentatívnu ozdobnosť a predstavujú už „len“ úradný dokument, charakteristický strohou formálnou úpravou.

Osobitnou kapitolou sú doklady týkajúce sa novodobého vysokoškolského vzdelávania. Ide o trojicu základných dokumentov: tzv. indexy, vysvedčenia o štátnej záverečnej skúške s prehľadom známok získaných v priebehu celej doby štúdia – tzv. absolutórium a diplom dokladujúci úspešné dokončenie štúdia. Index, čiže výkaz o štúdiu na vysokej škole, v minulosti tiež nazývaný „zoznam prednášok“, obsahoval súpis a hodnotenie predmetov absolvovaných počas stanoveného počtu semestrov. Zatiaľ čo indexy existovali vo forme malého zošitu s pevným obalom, záverečný diplom charakterizoval väčší formát A4. Až do obdobia socializmu boli diplomy odovzdávané v stočenej forme v tubuse. V súčasnosti klasické indexy nahradili moderné elektronické informačné systémy a záverečné diplomy síce ešte zostali, ale v oveľa zmenšenom formáte.  Napriek nesporným výhodám súčasnej elektronizácie záverečného hodnotenia má „tradičná“ hmotná podoba týchto dôležitých dokladov oveľa väčší potenciál pretrvať pre ďalšie generácie ako svedectvo o fungovaní vysokoškolského, ale aj iných stupňov vzdelávania, v aktuálnej historickej epoche. f6709_vV záujme úplnosti je na záver vhodné upozorniť na skutočnosť, že v prípade vysvedčení nejde len o dôležité úradné doklady, ale tiež aj o výsostne ľudsky prežívaný fenomén, keďže ide o zásadnú súčasť života prakticky všetkých detí a mladých ľudí. Z tohto dôvodu sa stali neodmysliteľnou súčasťou rodinných fotoalbumov aj vzácne fotografie zachytávajúce končiacich prváčikov s ich prvým vysvedčením, či fotografie zo slávnostného odovzdávania záverečných diplomov o ukončení vysokoškolského štúdia. V každom prípade každé vystavené hodnotenia, pochádzajúce z rozličných školských stupňov, sú častým objektom spomienok našich rodičov a starých rodičov, ale aj nás, na roky vlastného školovania. Spomienok radostných i krušných, spojených s pochvalou, odmenou, ale aj s pokarhaním či nebodaj trestom v prípade, že známky na vysvedčení nekorešpondovali s očakávaniami rodičov alebo iných deťom nadriadených autorít.

História vysvedčení – v širšom kontexte školského hodnotenia ako takého – je históriou ľudského zápasu za nadobudnutie dôstojného vzdelania a miesta v spoločnosti.

Autor: 
Mgr. Martin Gabčo, PhD.

Fotografie, zdroj:
Múzeum školstva a pedagogiky - fond fotografií, archív fotografií, fond listín (školské vysvedčenia)