výstavy pre školy pre verejnosť kontakt

ŠKOLOdej | v zdravom tele, zdravý duch
hygiena, stravovanie a zdravotná starostlivosť na školách

Ak hovoríme o 20. storočí ako o prelomovom dejinnom úseku, prinášajúcom na poli školstva mnohé zásadné zmeny, mali by sme si všimnúť aj posun, ktorý vďaka postupne sa rozvíjajúcemu uplatňovaniu zásad hygieny a zdravotnej starostlivosti viedol k výraznému zlepšeniu podmienok vyučovania. Je známych viacero menej aj viac účinných spôsobov, ktoré mali žiakov a študujúcu mládež chrániť pred nákazlivými a chronickými chorobami a súčasne podporovať ich správny vývin a dodržiavanie kľúčových hygienických noriem. Platné opatrenia vychádzali z aktuálnych zákonných nariadení, ktoré jednotlivé kroky na poli hygieny presne stanovovali. V prípade infekčne sa šíriacich chorôb boli nevyhnutnými prísne opatrenia: buď karanténa chorobou postihnutých žiakov alebo priame uzavretie školy na nevyhnutný čas. Vo väčšine prípadov stačilo pristupovať k uplatňovaniu základných hygienických zásad: dbanie na umývanie rúk, pravidelné stravovanie, zdravotné prehliadky. Treba k tomu ešte uviesť, že prehlbovanie hygienických návykov na pôde škôl nebolo mysliteľné bez aktívnej spolupráce rodičov.

img_6757_sDôležitou súčasťou riešenia týchto problémov bolo udržiavanie všetkých školských priestorov v náležitej čistote. V tejto súvislosti je potrebné si uvedomiť, že ešte na začiatku 20. storočia mala väčšina škôl k dispozícii len vodu, ktorá sa nosila zo studne. Kanalizácia ako kľúčová súčasť technického zázemia školských budov sa v celoplošnom meradle rozšírila až v priebehu 30. a 40. rokov 20. storočia. Aj napriek tomu však ešte aj v druhej polovici minulého storočia existovali školy, ktoré toalety so splachovaním či pitnú vodu tečúcu z vodovodu nemali. Súčasťou starostlivosti o hygienické podmienky počas vyučovania sa stalo i primerané obmedzovanie počtu žiakov umiestnených do uzavretého priestoru. Napríklad paragrafy č. 5 a 6 Malého školského zákona zo dňa 13. júla 1922 stanovili najvyšší povolený počet žiakov v jednej triede na šesťdesiat osôb. Tým sa na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, kedy sa v jednotriednych školách vyskytovalo v miestnosti aj cez sto detí, zefektívnil vyučovací proces a vytvorili sa aj predpoklady na zlepšenie epidemiologických podmienok v rámci žiackych kolektívov.

Mimoriadne závažný problém v minulosti predstavovala chronická či príležitostná podvýživa detí a nedostatok primeraného oblečenia. Žiaci, čeliaci existenčne nepriaznivým okolnostiam, tak nemohli vyučovací proces absolvovať plnohodnotne. Situáciu zachraňovali ošacovacie a mliečne akcie, ktoré na princípe solidarity a zabezpečenia určitej výživy umožňovali aspoň sporadické a čiastočné zlepšenie situácie. 

img_6779_vŠkolské stravovanie v podobe, v akej ho poznáme dnes, do prvej polovice 20. storočia neexistovalo. Systém celoplošného školského stravovania sa začal rozvíjať až na konci 40. rokov, zároveň v záujme zabezpečenia primeranej výživy školské orgány presne stanovili a priebežne doplňovali normy, ktoré museli pri príprave a podávaní jedál školské jedálne dodržiavať. Pri zriaďovaní resp. budovaní školských jedální vládol veľký rozdiel medzi mestským a vidieckym prostredím. V mestách sa cezpoľní študenti zväčša stravovali v súkromí. Stravovanie na pôde dedinských škôl bolo pomerne dlhý čas skôr výnimkou, nakoľko ženy-matky, pracujúce prevažne v poľnohospodárstve, disponovali možnosťou zabezpečiť svojim deťom stravovanie doma. Svoju úlohu tu zohralo aj viacgeneračné bývanie. 

Na vyšších školách vo väčších mestách poskytovanie stravovania – za neraz vysoký poplatok – predstavovalo zväčša trvalú súčasť ich fungovania. Táto skutočnosť platila ešte viac pre stredné internátne školy, ktoré zastrešovali všetky aspekty života študentov. V tomto smere môžeme hovoriť o existencii tzv. alumneí (jedální), o ktorých sa dozvedáme z historických prameňov. Na pôde prvého slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Revúcej v 60. – 70. rokoch 19. storočia zabezpečovalo alumneum chovancom obedy a večere. Predstavovalo alternatívu k možnosti stravovania u súkromných ubytovateľov. Chudobnejší študenti sa v alumneu mohli stravovať dokonca za znížený poplatok, ktorý bol v prípade gymnaziálneho stravovania pomerne vysoký. Gymnázium však dokázalo chod vlastnej kuchyne ekonomicky podporiť nielen organizovaním peňažných aj naturálnych zbierok na podporu, ale aj výťažkami zo študentských divadelných predstavení a prázdninových suplikácií – študentských ciest za účelom získania finančných prostriedkov pre gymnázium od dobrovoľných darcov. Na čele alumnea stál na dobu jedného roka vybraný profesor (v dobovom jazyku „učbár“) – tzv. ephor-alumnae, zodpovedný za nákup a distribúciu potravín potrebných na varenie. Počas obedov a večerí taktiež dohliadal na dodržiavanie disciplíny v jedálni.

35015_vSporadicky sa školské jedálne na vidieku začali zriaďovať až v priebehu 50. rokov 20. storočia a to najmä pre deti pochádzajúce zo znevýhodneného prostredia (siroty či polosiroty) alebo z rodín, v ktorých rodičia vykonávali časovo náročnú prácu, nedovoľujúcu zabezpečiť deťom obed v primeranom čase po návrate zo školy. V priebehu 70. a 80. rokov 20. storočia sa školské jedálne už stali integrálnou súčasťou školských budov pre žiakov a študujúcu mládež všetkých stupňov. Podľa Pedagogickej encyklopédie sa v roku 1985 v školských jedálňach stravovalo 83% žiakov základných škôl a 50% študentov navštevujúcich stredné školy.

Zatiaľ čo dodržiavanie hygieny a možnosť stravovania sa v školách predstavovalo preventívny prvok v zdraví školákov, zásadnú úlohu v ochrane zdravia na školskej pôde zohrával školský lekár, čo presne určil Školský a vyučovací poriadok pre občianske (meštianske) školy na Slovensku z roku 1925 v paragrafe č. 37: „Učitelia majú si vo všetkých veciach, ktoré sa týkajú zdravia školský detí, vyžiadať rady lekára, ktorému je zverený dozor nad zdravotnými záujmami v škole (školského lekára), a podporovať jeho činnosť v každom smere.“ Tento paragraf taktiež z vyučovacieho procesu vylúčil – v nadväznosti na ustanovenie uhorského školského zákona č. XXXVIII. z roku 1868 – žiakov trpiacich infekčným ochorením. Ich riadna školská dochádzka mohla pokračovať až po vyliečení.

Medicínsky pokrok na poli vakcinácie umožnil v povojnovom období, po roku 1945 žiakov organizovane a plánovite očkovať proti tuberkulóze, kiahňam, čiernemu kašľu (záškrtu) a detskej obrne. Silvia Marinová v príspevku Opatrenia proti nákazám. Preventívna starostlivosť v rokoch 1948 – 1958 na stránkach časopisu História upozorňuje na fakt, že Československo sa stalo prvým štátom, ktorý v roku 1960 dosiahol úplné odstránenie výskytu detskej obrny. K týmto skutočnostiam prispelo to, že v období socializmu bol kladený značný dôraz na budovanie siete školských zdravotníckych stredísk vrátane zubných ambulancií. Zároveň sa v tomto období sprísňovali a rozširovali pravidlá usmerňujúce „vstup štátu“ do šírenia ochorení prenosných na ľudí. Zákon č. 60/1948 Sb. vytýčil, že okresné národné výbory mali právo školy v prípade výskytu nákazlivých ochorení na nevyhnutný čas uzavrieť. Dôležitú úlohu v tomto procese zohrávali i osvetové lekárske prednášky, ktoré mali u zúčastnených žiakov budovať povedomie o dôležitosti zachovávania hygienických zásad.

img_6758_vOkrem uvedených faktorov je stabilnou súčasťou školského prostredia ďalší fenomén, ktorý v nezanedbateľnej miere ovplyvňuje kvalitu fyzického a psychického vývoja detí a mládeže. Už Ratio Educationis z roku 1777 v paragrafoch č. 222 – 228 podrobne vymedzil podmienky ochrany a posilňovania zdravia mládeže: „Existujú dva druhy duševnej relaxácie, a to jeden riadny, potrebný na udržiavanie zdravia a nadobúdanie duševných síl, druhý mimoriadny, ktorý sa využíva iba v stanovenom čase. Ten prvý druh duševnej rekreácie musí spočívať v každodennom cvičení. Druhý druh rekreácie sa má žiakom umožniť len v letnom čase ako odmena za svedomitú prácu s tým , že sa na to povolia prázdniny na jeden alebo dva dni.“ Z ustanovení Ratia Educationis vyplýva, že už školská politika, presadzovaná v intenciách osvietenského absolutizmu, upozornila na potrebu komplexnej formácie ľudskej osobnosti. V priebehu 19. storočia sa idea harmonickej výchovy v intenciách antických zásad kalokagatie stala, aj keď pozvoľne, všeobecne prijímanou normou. Presadzovanie telesnej výchovy ako výchovného prostriedku, ale aj spôsobu ako udržať a rozvíjať zdravie žiakov a študujúcej mládeže, sa v priebehu 20. storočia zdokonaľovalo. V staršom období tieto snahy záviseli viac od intuitívnych postrehov, zatiaľ čo smerom k našej súčasnosti úsilie o skvalitňovanie zdravotného stavu detí a mládeže čoraz viac nadobúdalo premyslenú, plánovitú a zákone ukotvenú podobu. Už spomenutý Malý školský zákon z roku 1922 telesnú výchovu zahŕňal do množiny povinných vyučovacích predmetov na obecných a meštianskych školách, pričom „účasť školských lekárov pri telesnej výchove žiactva“ upravovala osobitná vyhláška. Zodpovednosť škôl za telesný rozvoj žiactva kodifikoval aj zákon č. 95 zo dňa 21. apríla 1948 o základnej úprave jednotného školstva. Pri letmom pohľade na historický vývoj vystupuje do popredia súčasný stav – telesnej výchove chýba dostatočné zázemie nielen v počte vyhradených vyučovacích hodín, ale taktiež absentuje aj razantnejšia prezentácia prospešnosti budovania fyzickej zdatnosti.

scan0056_vOkrem telesnej výchovy k zlepšovaniu fyzického stavu žiakov napomáhal od 50. rokov 20. storočia aj ďalší vyučovací predmet – branná výchova. Jeho obsah sa však netýkal len samotnej telovýchovy, ale predovšetkým spočíval vo výcviku prispôsobenom potrebám a požiadavkám obrany štátu. Už Zákon o brannej výchove č. 184/37 Zb. Národné zhromaždenie Československej republiky schválilo dňa 1. júla 1937. Ministerstvo školstva a národnej osvety výnosom o dočasných učebných osnovách pre ľudové školy z dňa 31. júla 1939 v rámci predmetu telesná výchova nariadil povinné vychádzky do prírody. Okrem relaxačnej funkcie mali tieto vychádzky nadobúdať špecifickú formu brannej výchovy, ktorá so zameraním na tréning schopností aktívnej aj pasívnej obrany pre prípad vypuknutia vojnového konfliktu a iných mimoriadnych udalostí pokračovala aj v období socializmu. Je dôležité podotknúť, že predmet branná výchova má za účel pripraviť žiakov k obrane štátu, ktorá v súčasnosti vzniká všetkým spôsobilým občanom – mužom vo veku od 19 do 55 rokov.

Počas druhej svetovej vojny na školách prebiehali kurzy civilnej protileteckej obrany, čo vyplývalo z reálií prebiehajúcej vojnovej situácie. Žiaci boli oboznamovaní so spektrom činností, vykonávanie ktorých sa mohlo stať nutným v prípade vojenského útoku: formy obrany a ochrany proti leteckým útokom, odstránenie nevybuchnutej munície, ochrana potravín a ostatných životne nevyhnutných potrieb pred znehodnotením. Zásadnou kapitolou bolo v tomto smere aj poučenie o spôsoboch poskytovania prvej pomoci. Tzv. samaritánske kurzy realizovali miestne organizácie Slovenského červeného kríža.

V mimoškolskej oblasti k uplatňovaniu zdravotnej a sociálnej výchovy výrazne prispievala mládežnícka organizácia Dorast Slovenského Červeného kríža, ktorej organizovanie na pôde škôl povolilo Ministerstvo školstva a národnej osvety na začiatku roka 1921. Na základe myšlienky „mládežníckej svojpomoci“ členská základňa tohto spolku aktívne presadzovala zdokonaľovanie zdravotníckej starostlivosti nielen na pôde školy, ale aj v rámci osobného a spoločenského života. Príslušníci Dorastu boli podrobne oboznámení s pravidlami, ktoré mali zavádzať a dodržiavať sami – z vlastnej iniciatívy: „V školskej zdravotne hygienickej starostlivosti vidíme predovšetkým čistotu v triede, na chodbách, v záchode (kde musí byť papier, umývadlo s vodou, mydlo a uterák) a tiež čistotu v okolí školy. Treba zriadiť čistenie dlážok pastou, ktorá viaže prach – slovom, zaviesť boj proti prachu v učebniach, na chodbách a tiež na okolí školy. Zriaďovať kúpaliská, sprchy a ihriská je prepotrebné.“ Okrem uvedených zásad súčasťou zápasu za zlepšenie hygienických podmienok mala byť aj úprava exteriéru v okolí vyučovacích priestorov: „Vysadzovať stromky, háje, záhradníčiť. Pestovať kvety v oknách a záhradkách nikdy nebude na škodu, lebo tým sa zošľachťuje cit človeka ... .“ V období prvej Československej republiky táto organizácia fungovala pod čestným predsedníctvom dcéry prezidenta – Alice Masarykovej. Po vzniku prvej Slovenskej republiky došlo k transformácii Dorastu pod kuratelu Hlinkovej mládeže, po roku 1945 rozlet pokračoval. Po nástupe komunistického režimu sa bunky Dorastu stali súčasťou Československého zväzu mládeže, s čím súviselo prispôsobenie ich činnosti záujmom a potrebám novej zastrešujúcej organizácie.

1963_vMúzeum školstva a pedagogiky uchováva zbierkové predmety dokumentujúce hygienu na školách. Ide najmä o zariadenia tried, ktorej súčasťou boli v minulosti aj lavóry na umývanie rúk a vodou v krčahoch, ktoré neskôr s postupným príchodom kanalizácie na školách nahradili keramické umývadlá. Pri výchove a osvete žiactva v súvislosti s hygienou a zdravím slúžili aj viaceré učebné pomôcky ako napríklad nástenné tabule. Reflektovali rôzne aktuálne témy ako správne čistenie zubov, správne sedenie v školskej lavici, zásady poskytovania prvej pomoci a pod.

Mnohé desaťročiami prijímané hygienické opatrenia či telovýchovné aktivity sa stali dôležitou a úspešnou súčasťou školského systému. Prispeli k jeho humanizácií, efektivite i kvalite vzdelávania. Ostáva len dúfať, že komplexný pohľad na výchovu žiaka/študenta v zmysle hesla „V zdravom tele zdravý duch“ si zachová svoje kľúčové miesto aj v modernej – informatizovanej škole 21. storočia.

Autor: 
Mgr. Martin Gabčo, PhD.

Fotografie, zdroj:
Múzeum školstva a pedagogiky - fond fotografií, archív fotografií, fond trojrozmerných zbierok (školské nástenné tabule)