výstavy pre školy pre verejnosť kontakt

ŠKOLOdej | vakácie, školské prázdniny

Ktorý žiak by nemal rád prázdniny? Sú to obdobia, na ktoré mnohí spomínajú príjemnejšie ako na čas strávený v školských laviciach. Odkiaľ sa však prázdniny vzali a komu za ne aj súčasní žiaci vďačia? Aký mali charakter v minulosti a ako sa menila ich dĺžka? Áno, aj školské voľno, ktoré poznáme pod pojmom prázdniny alebo v staršom období vakácie, malo svoj vývoj.

Koncept myšlienky školských prázdnin, prebiehajúcich počas občianskeho a cirkevného roka, postuloval vo svojom diele Zákony školy dobře spořádané už učiteľ národov Ján Amos Komenský: „Větší prázdniny buďtež během roku čtyřikrát: vždy osm dní před a osm dní po výročních církevních svátcích, tj. o Vánocích, Velikonocích, Svatodušních svátcích a celý měsíc o vinobraní. Kde není vinobraní, může být prázdno v parných dnech červencových.“
F1086_vDo konca 18. storočia nemôžeme hovoriť o prázdninách v dnešnom slova zmysle, nakoľko sa plnohodnotná školská dochádzka týkala len obmedzenej časti populácie - školy vyššej kvality boli dostupné pre deti z urodzených rodín. Vzdelávanie na dedinských školách sa obmedzovalo len na základnú znalosť čítania, jednoduchého počítania a na vedomosti týkajúce sa kresťanskej viery. Školský rok vo vidieckych sídlach vo všeobecnosti začínal Sviatkom všetkých svätých – dňa 1. novembra, keď skončilo sezónne pasenie dobytka. K ukončeniu školského roka dochádzalo spravidla na začiatku apríla, keď sa začalo rozbiehať obdobie poľných prác. Školská výučba bola taktiež prerušovaná cirkevnými sviatkami (Vianoce, Veľká noc, Svätodušné sviatky, dni narodenia svätých). Ich aktívne svätenie bolo po stáročia základnou povinnosťou všetkých príslušníkov miestnej komunity. Ako si ďalej ukážeme, tieto reálie pretrvávali vo vidieckom prostredí až do začiatku 20. storočia. 

Základnú štruktúru prázdnin, ktorá s obmenami existuje až do súčasnosti, kodifikovala školská legislatíva cisárovnej Márie Terézie a jej nástupcu cisára Jozefa II. Organizačný poriadok pre uhorskú školskú sústavu Ratio educationis, vydaný dňa 2. augusta 1777, presne vymedzil dni školského oddychu. Rozlišoval dva druhy vtedajšieho školského voľna: dni odpočinku v rámci týždňa (v latinskom jazyku ide o pojem recreationes) a tzv. jesenné prázdniny (vacalio). Za osobitný deň v rámci týždňa môžeme označiť nedeľu, ktorá bola venovaná náboženskej formácii študujúcich. Ratio educationis odpočinkový deň v rámci týždňa stanovil na štvrtok, nazývaný tiež feriálny deň. Voľné dni pripadli aj na 13. máj – narodeniny cisárovnej Márie Terézie a na 13. marec – deň narodenín jej spoluvládcu Jozefa II.

F444_vRiaditelia škôl mali taktiež právomoc povoliť mládeži voľno aj v letnom období. Obdobou dnešných hlavných – letných prázdnin boli jesenné prázdniny, ktoré pre univerzity a kráľovské akadémie začínali 8. septembra, pre gymnáziá bol termín ich začiatku posunutý až na 21. september. Tieto jesenné prázdniny sa jednotne končili 1. novembra. Na Veľkú noc a taktiež počas iných cirkevných sviatkov žiaci nemali byť posielaní do svojich domovov, aby sa mohli sústrediť na bohoslužby a modlitby. Paragraf č. 108 stanovil totiž zásadu, podľa ktorej nedele a štátne sviatky majú byť venované predovšetkým bohoslužbám. Program prázdnin v minulosti z týchto dôvodov nemôžeme chápať v dnešnej rovine trávenia voľného času – žiaci resp. študujúca mládež museli aj v dňoch bez normálneho školského vyučovania povinne absolvovať náboženskú výchovu. 10 rokov po vydaní Ratio Educationis cisár Jozef II. v roku 1787 veľké jesenné prázdniny presunul na letné mesiace, čím položil základy dnešných hlavných letných prázdnin.

Prázdniny, predovšetkým na ľudových dedinských školách, v minulosti výrazne súviseli s nemenným rytmom  poľnohospodárskych prác, ktorých sa museli naplno zúčastňovať aj deti vo veku školskej dochádzky. 38. zákonný článok uhorského snemu zo 7. decembra 1868 o vyučovaní v národných školách v paragrafe č. 53 povoľoval v prípade žiakov vo veku nad 10 rokov v obciach s roľníckym obyvateľstvom dvojmesačnú absenciu počas „najväčšej poľnej práce“ mimo obdobia riadnych prázdnin. Aj v tomto období poľnohospodárskych prác však dotknutí žiaci navštevovali nedeľnú školu. Uvedené výnimočné voľno povoľovali príslušné školské orgány (tzv. školská stolica). Zásadný vplyv rytmu poľnohospodárskych prác na priebeh školského roka zaujímavo dokumentujú spomienky učiteľa Petra Pavla Zgútha. Na margo situácie, pretrvávajúcej ešte aj v 80. rokoch 19. storočia, sa zachovalo jeho mnohovravné konštatovanie: „Za jarnej setby mávali staršie ročníky trojtýždňové prázdniny, aby pomáhali pri sadení zemiakov.“

Paragraf č. 54 z už spomenutého 38. zákonného článku uhorského snemu z dňa 7. decembra 1868 o vyučovaní v národných školách taktiež stanovil presnú dĺžku povinnej školskej dochádzky: „Čas pilnej návštevy školy nech trvá na dedine cez rok aspoň osem, v meste aspoň deväť mesiacov.“ 38. zákonný článok taktiež vymedzil výnimky z riadnej školskej dochádzky. Od „povinnosti navštevovania školy“ mohli školské úrady na rôzne dlhý čas oslobodiť hendikepované deti. Rodičom bolo taktiež udelené právo vyučovať svoje deti dokonca doma. V tomto prípade sa však v domácom prostrední vzdelávané deti museli podrobiť každoročnej skúške, aby bolo možné zabezpečiť kontrolu kvality ich externej výuky. Alternatíva v podobe domáceho vyučovania pokračovala aj v období medzivojnovej Československej republiky, o čom nám podávajú svedectvo paragrafy č. 128 – 137 Školského a vyučovacieho poriadku pre občianske (meštianske) školy na Slovensku z roku 1925.
Termín letných prázdnin bol v 19. storočí diferencovaný podľa konfesionálneho kľúča: školy patriace evanjelickej cirkvi mali hlavné prázdniny počas mesiacov júl a august, zatiaľ čo v prípade rímskokatolíckeho školstva bolo uvedené prázdninové obdobie posunuté ma mesiace august a september.
Zaujímavý exkurz ohľadom podoby prázdnin v 70. rokoch 19. storočia predstavuje stať „Poriadok školský“, ktorá je publikovaná v diele Výchovoveda pre seminaristov a rodičov – Diel druhý: Učboveda z pera profesora Samuela Ormisa, pôsobiaceho na prvom patronátnom slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej. Samuel Ormis svoj názor na charakter a dĺžku prázdnin v prvom rade „odrazil“ od tradície, ktorá okrem nedele poznala voľno aj počas týždňa – na poli rímsko-katolíckych škôl býval voľným –  feriálnym dňom štvrtok, stanovený už v Ratio Educationis z roku 1777, v evanjelickom konfesionálnom priestore voľno od študijných povinností predstavovali dva časové úseky: polovica stredy a sobotné odpoludnie. Samuel Ormis potrebu týchto voľných dní presvedčivo hájil, pričom okrem využitia voľna na duchovnú formáciu zdôraznil nutnosť aktívnej regenerácie študujúcej mládeže. Nástojil na potrebe skutočného oddychu, bez jeho vypĺňania alternatívou k normálnej výučbe: „Oddychy tieto nazývajú sa prázdninami, dobre: ale nechže budú celkom prázdne od učenia a napínania mozgov; a preto neschvaľujeme obyčaj tých učiteľov, ktorí tieto prázdniny zaplňujú mimoriadnymi úlohami. Nechajme to žiakovi na vôľu, čo bude robiť, nech probuje samočinnosť svoju do skutku prevádzať, a na svojej mysli svoje myšlienky staväť. Nedomnievajme sa, že zaháľať bude: však duch prebudený nezaháľa, ale v sebe troví a zažíva prijaté názory, predstavy, city a úmysly. ... Ovšem ale oko bedlivé učiteľovo sprevádza oddychy i zábavy žiakove, aby neprešli do nemravnosti, ba sám pristrája zábavy, aby dal smer žiakovi. Takéto zábavy sú: telocvik, prechádzka, spev, hra atď., ktorými zužitkujeme prázdniny.“ Odraz týchto myšlienok vidíme v praktickom obsahu vyučovania na revúckom gymnáziu, ktoré zahŕňalo na danú dobu veľmi progresívnu výučbu telesnej výchovy. Na škole taktiež pôsobili spevácke a divadelné krúžky. Zaujímavým je tiež Ormisovo doporučenie využiť prázdninové obdobie na cestovanie, so zámerom získať praktické životné skúsenosti. Je dôležité podotknúť, že Samuel Ormis v tejto súvislosti pojednáva iba o stave v rámci siete evanjelického školstva. Kritike taktiež podrobil trend svojvoľného predlžovania prázdnin rodičmi v období poľnohospodárskych prác.

foto19.st._vOrmisove úvahy sa uplatnili v praxi prvého slovenského evanjelického gymnázia v Revúcej. Letné prázdniny sa v prípade mnohých študentov, navštevujúcich túto významnú školu, niesli v znamení ciest v rámci územia slovenských žúp. Účel týchto ciest – dobovo nazývaných suplikácie – spočíval predovšetkým v získavaní finančných prostriedkov na chod gymnázia, ktorému mali jeho študenti robiť dobré meno. Na svoje suplikovanie spomína študent revúckeho gymnázia Michal Bodický takto: „S povolením otcovým šiel som so spolužiakom Kacianom suplikovať. Pridelili nám Malohont, Hron, Spiš, Liptov, Oravu, Turiec a Zvolen. Dosť pre takých mladých chlapcov. Videli a skúsili sme dosť. Na Telgárte jedli sme ovsený chlieb, z ktorého trčalo ostie, v Spiši sme videli v júli pod snehom Tatry a skúsili spišskú pohostinnosť, potom liptovskú biedu, zadubenosť našich zemänov, dobrodušnosť našich národovcov...“ Jedna tretina z „vysuplikovaných“ peňazí bola prideľovaná študentom: „Suplikáciu sme dokončili. Výsledok nebol síce veľký (niečo vyše 300 zlatých), ale i za to zaplať Pán Boh! Čo nám ostalo, z toho sme trovili po železniciach a boli sme dlžní aj za šaty a čižmy, takže nám takmer nič nezvýšilo. Matka ma však pochválila, keď som domov doniesol osem zlatých, čo bol v tom čase veľký groš... Pre mňa boli to cenné skúsenosti a okrem toho, o čom som vtedy, pravda ani sám nevedel, vysuplikoval som si ženu, hoci som išiel pre ňu až o 11 rokov“,končí svoje spomienky na študentské časy Bodický.

Prvá Československá republika na poli školskej legislatívy priniesla presné zákonné vymedzenie trvania a charakteru školských prázdnin. V nadväznosti na tzv. Malý školský zákon č. 226 z 13. júla 1922  a na zákon o sviatkoch a pamätných dňoch Československej republiky  č. 65 z 3. apríla 1925 bol dňa 12. júla 1925 vydaný výnos ministerstva školstva a národnej osvety o trvaní školského roka a o prázdninách na všetkých typoch škôl. Presne stanovil začiatok prvého (1. september) a druhého polroka (od 3. februára), termíny prázdnin a podmienky udeľovania riaditeľského voľna. Tento výnos znamenal základnú normu, stanovujúcu podobu prázdnin, ktorá s malými obmenami platí prakticky dodnes. Jeho obsah v zásadných rysoch ministerstvo školstva o desať rokov neskôr potvrdilo ďalším Výnosom č. 21.790 – I z dňa 8. marca 1935 o trvaní školského roka a o prázdninách na školách národných, stredných, obchodných, priemyselných a odborných. V porovnaní s výnosom z roku 1925 určilo časový rozsah vyučovacieho voľna – sviatkov a prázdnin podrobnejšie. Nakoľko podáva presné svedectvo o podobe školského voľna v medzivojnovom období, jeho obsah si priblížime bližšie. Čo sa týka sviatkov, stále prevažne korešpondovali s cirkevným kalendárom. Na základe spomenutého zákona č. 65/1925 sa štátnym sviatkom stal 28. október – Pamätný deň Československej republiky. Začiatok  a koniec prázdnin výnos dokonca stanovoval na konkrétnu hodinu, ich harmonogram do určitej miery korešponduje s ich súčasne nastavenou dĺžkou. Zásadným rozdielom v porovnaní s dneškom bola absencia jarných prázdnin a existencia tzv. svätodušných prázdnin „od 12. hodiny v piatok pred svätodušnou nedeľou do utorka po svätodušnej nedeli, vrátane tohto dňa.“ Výnos pridal k sviatočnému dňu Pamiatky zosnulých jeden voľný deň – 2. november. Na rozdiel od súčasnosti na prelome 1. a 2. polroka existovali trojdňové polročné prázdniny (1. – 3. február). Najdlhšími boli tri prázdninové obdobia: hlavné prázdniny (29. jún – 31. august), vianočné prázdniny (22. december o 12:00 – 2. január) a veľkonočné prázdniny (od 12:00 popoludní v utorok po Kvetnej nedeli do utorka po Veľkonočnej nedeli – vrátane tohto dňa). Veľkonočné, vianočné a svätodušné sviatky predstavovali a do súčasnosti predstavujú najvýznamnejšie kresťanské sviatky. Voľno od vyučovania platilo aj pre nasledovné dni: Sviatok troch kráľov (6. január), Nanebovstúpenie Pána (40. deň po veľkonočnej nedeli), Sviatok Božieho Tela (3. jún), Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie (15. august), už spomenutá Pamiatka zosnulých (1. november), Prvý sviatok vianočný (25. december), tzv. Pamätné dni Československa (28. september a 28. október), sviatok práce (1. máj) a dvojica dní: 5. júl (Sviatok svätého Cyrila a svätého Metoda) a 6. júl (Deň upálenia majstra Jána Husa). Z uvedeného súpisu môžeme zreteľne vyčítať  štátno-politické priority československého štátu, ktoré sa logicky premietali do štruktúry štátnych sviatkov. 28. október spoločne s dňom pamiatky zosnulých a k nej prislúchajúcemu voľnému dňu vytvárali základ jesenných prázdnin, ktoré pokračujú až do súčasnosti.F30_v
Výnos taktiež stanovil podmienky uplatnenia výnimiek z ustanoveného prázdninového harmonogramu. Inšpektor v prípade štátnej školy a školská rada cirkevnej školy mohli vyhlásiť mimoriadne prázdniny v dĺžke dvoch dní. Krajinský školský úrad bol oprávnený v prípade prevádzkovej indispozície školských budov (napríklad v čase stavebných úprav) buď preložiť alebo predĺžiť  hlavné letné školské prázdniny.
Ako sme si mohli všimnúť, výnos z roku 1935 na žiadnom mieste neuvádza v súčasnosti samozrejmé jarné prázdniny. Podľa zvestí ministerstva školstva z roku 1966 a 1967 boli totiž zavedené až od školského roka 1967/1968. V školskom roku 1966/1967 polročné prázdniny ešte trvali celý týždeň od 30. januára do 4. februára 1967 a jarné prázdniny neboli. V školskom roku 1967/1968 došlo k skráteniu polročných prázdnin len na dĺžku dvoch dní, pričom pribudli týždňové jarné prázdniny. Termín jarných prázdnin je diferencovaný podľa krajov od začiatku  80. rokov 20. storočia, nakoľko sa týmto opatrením v celoštátnom meradle oslabil tlak na čerpanie dovoleniek.

Mimoriadne voľno – epidémie, vojna, havarijné situácie

Dôvod na mimoriadne školské „prázdniny“ predstavovali v histórii aj choroby a epidémie, ktoré nastávali najmä v dôsledku spektra negatívnych udalostí, paralyzujúcich realizáciu vyučovacieho procesu a z času na čas postihli aj slovenské školy.
Školské kroniky obsahujú situačné zmienky, týkajúce sa prerušovaní štúdia z dôvodu vzniku a šírenia epidémií. Tieto udalosti sa pravidelne opakovali, o čom nachádzame pomerne podrobné a časté zmienky. Napríklad v kronike rímsko-katolíckej ľudovej školy v Devínskej Novej Vsi sa píše o niekoľkých takýchto prípadoch. V období od 22. marca do 10. mája 1920 bolo vyučovanie prerušené pre šírenie ťažkých osýpok. V dňoch 5. – 12. decembra toho istého roka: „vyučovanie úradnou vrchnosťou na celej škole bolo zastavené od 5. do 12. decembra“ z dôvodu diftérie (záškrtu), ktorá zasiahla aj vyučujúcich. Nasledujúci školský rok 1920/1921 na tejto škole dochádzku detí ohrozovala „panujúca španielska chrípka.“ V školskom roku 1925/1926 vyučovanie v dňoch 29. októbra – 3. novembra 1925 prerušila epidémia osýpok.  Podobné zmienky o epidémiách, ktoré narúšali plynulosť vyučovania, nachádzame v kronikách spred polovice 20. storočia pomerne často. Výnimkou je hlavne chrípka, rozšírenie ktorej až do súčasnosti vedie na pôde škôl k sporadickým nákazám, vyžadujúcim si udelenie tzv. chrípkových prázdnin – väčšinou v lokálnych rozmeroch.
Obdobie 2. svetovej vojny prinieslo do reality školského vyučovania vynútene zložitú situáciu, ktorá sa v dôsledku porážok nacistického Nemecka a jeho satelitov, vrátane Slovenskej republiky, postupne vážne zhoršovala. Ako uvádza historik obce Cífer Dušan Caja, v období od 8. februára do 1. marca 1943 všetky školy kúriace uhlím prešli na režim mimoriadnych uhoľných prázdnin. Vyučovanie taktiež priebežne narúšali odchody učiteľov na výkon vojenskej služby. Najvážnejšie problémy priniesli roky 1944 a 1945, keď nemecká a následne sovietska armáda obsadili buď sčasti alebo úplne pre potreby frontu školské budovy. Vyučovanie v týchto prípadoch muselo byť úplne prerušené. 
Priame dotyky s vojnovým dianím však školské kroniky zaznamenali už aj v roku 1939 – rímskokatolícka škola v Lendaku zahájila nový školský rok až 15. septembra 1939, nakoľko: „Školské miestnosti prepustili sa nemeckému vojsku za mobilizácie proti Poľsku.“ V školskom roku 1941 sa v tejto obci školský rok skončil už 24. júna, nakoľko všetci učitelia boli povolaní na mimoriadne vojenské cvičenie.

f26_vVojenské akcie a manévre zanechali školské budovy a inventár tried v katastrofálnom stave. Budovy škôl boli často priamym terčom útoku vojsk, prechádzajúcich cez naše územie. V dôsledku toho boli viaceré školské budovy úplne zničené. Iné slúžili veliteľom ako centrály pre jednotky v daných obsadzovaných oblastiach alebo sa premenili na nemocnice pre vojakov a vojnových zajatcov.         
Začiatok vyučovania v školskom roku 1945 – 1946 na všetkých školách nezačal v rovnakom čase, nakoľko niektoré školské budovy počas bojov utrpeli škody, ktoré bolo nevyhnutné opraviť. V niektorých školách sa napriek škodám výuka začala pomerne skoro po skončení vojnových udalostí – v obci Klokoč v okrese Detva sa riadne začalo učiť už v máji 1945. V už spomínanej škole v Lendaku sa vyučovanie síce začalo dňa 12. februára 1945, o 9 dní neskôr však škola bola z dôvodu výskytu týfusu v obci znova zatvorená. Napríklad v škole v Devíne pri Bratislave sa začalo vyučovať až 1. októbra 1945 „po skončení opravných prác a vyčistení celej školskej budovy“. Súhra všetkých uvedených faktorov si mohla dokonca vyžiadať ešte výraznejší odklad začiatku normálneho fungovania škôl. V obci Kriváň, ktorá bola do roku 1955 súčasťou Detvy, miestnu školu v súvise so záverečným obdobím vojny stihol sled niekoľkých závažných udalostí, v dôsledku ktorých mohlo vyučovanie začať až v decembri 1945.
V neskorších obdobiach spôsobovali prerušenie vyučovania aj sporadicky sa opakujúce havarijné udalosti v podobe povodní alebo požiarov. Takáto udalosť sa odohrala napríklad dňa 8. júna 1946 v  spišskej obci Lendak, ktorú sme už spomenuli pri téme vojnových udalostí. V miestnej školskej kronike čítame nasledovný popis tragickej udalosti, ktorá obec vážne zasiahla: „8. júna 1946 o 9. hod. 45. min. vypukol v obci katastrofálny požiar. ... Bolo veľmi horúce počasie a vietor vial z dolného konca. Tejto pohrome padla za obeť aj škola s dvoma bytmi pre učiteľov, ale zhorela len strecha, nakoľko budova je postavená z tehál.  Jedna trieda, ktorá bola vzatá do prenájmu ... zhorela tiež. Dve triedy, ktoré mala škola v prenájme vo „Dvore“ zostali síce, ale tu sa nasťahovali ľudia, ktorí zostali bez prístrešia. Týmto dňom sa prestalo vyučovať. Bez prístrešia zostalo v obci 1029 ľudí.“ Vzniknutá situácia školský rok 1945/1946 v Lendaku predčasne ukončila.

F800_vPrudké ochladenie na prelome rokov 1978/1979 spôsobilo v Československu energetickú krízu, v dôsledku ktorej boli vyhlásené trojtýždňové mimoriadne, tzv. uhoľné prázdniny pre všetky stupne škôl na obdobie od 8. januára 1979 do 29. januára 1979. So zámerom dobehnúť zameškanú látku boli následne pre rok 1979 zrušené jarné prázdniny.
Podobná kalamita zasiahla Slovensko o niekoľko rokov neskôr. 12. január 1987 sa niesol v znamení prudkého sneženia a mimoriadne mrazivých teplôt, čo najmä na juhozápadnom Slovensku spôsobilo katastrofálnu dopravnú situáciu. Žiaci sa za daných okolností buď do škôl vôbec nemohli dopraviť, alebo boli poslaní domov. Hoci kalamita v priebehu troch dní postupne pominula, mimoriadne prázdniny na Slovensku trvali celý týždeň od 12. do 18. januára 1987.
V súčasnosti Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu publikuje každoročného sprievodcu školským rokom, obsahujúceho presné informácie o poslednom dni vyučovania pred začiatkom prázdnin, termíne prázdnin a začiatku vyučovania po prázdninách.

Autor: 
Mgr. Martin Gabčo, PhD.

Fotografie, zdroj:
Múzeum školstva a pedagogiky - fond fotografií, archív fotografií.