výstavy pre školy pre verejnosť kontakt

ŠKOLOdej | školská kronika - zhmotnená pamäť života školy


Školy v jednotlivých mestách a obciach majú bohatú históriu. Ich vek sa ráta na desiatky a v niektorých prípadoch aj na stovky rokov. Boli svedkami udalostí tzv. veľkých dejín - geopolitických zmien, vojen či povstaní, ale i malých dejín konkrétnych ľudí - žiakov, učiteľov, ktorí v nich pôsobili. Prostriedkom, ktorým nám školy vedia tieto svoje "spomienky" sprostredkovať, sú práve školské kroniky.

Faktom však zostáva, že obsah jednotlivých školských kroník je často veľmi rozdielny – dĺžka a kvalita zápisov môže kolísať od podrobného vykreslenia udalostí a osobných postrehov alebo pocitov zapisovateľov až po stručné – formálne zápisky. Napriek tejto skutočnosti, školská kronika predstavuje kľúčový, v niektorých prípadoch jediný prameň poznania minulosti danej školy.

scan01_sDesiatky školských kroník uchováva aj Múzeum školstva a pedagogiky. Veľkú skupinu tvoria tzv. pionierske kroniky z obdobia po roku 1945. Nájdeme však medzi nimi tiež staršie kroniky, príkladne sa venujúce aj dejinám jednotlivých obci, kde sa škola nachádzala. Ich pridanou hodnotou, okrem písaného textu býva často bohatý fotografický materiál či už interiérov škôl, učiteľov, žiakov, alebo zachytávajúci výlety a školské slávnosti, ktoré sa v škole usporadúvali.

Na nasledujúcich riadkoch sa pokúsime stručne priblížiť novodobú históriu a s ňou spojené legislatívne podmienky zakladania školských kroník. Postupne vzniklo niekoľko dôležitých nariadení, ktoré definovali ich vedenie na školskej pôde a stanovovali ich presnú štruktúru. Hoci téma zákonných nariadení pôsobí na prvý pohľad náročne a nezaujímavo, je potrebné si uvedomiť, že bez ich existencie by mnohé vzácne kroniky pravdepodobne nikdy nevznikli.
Za prvý zásadný krok v procese vedenia školských kroník môžeme označiť Bonitz – Exnerovu reformu stredného školstva z roku 1849. Okrem iného uložila gymnáziám povinnosť viesť „gymnaziálne dejiny“ zachytávajúce zásadné fakty zo života školy. Svoju pamäť začali gymnáziá zaznamenávať vo forme každoročne vydávaných výročných správ, ktoré dnes predstavujú cennú výpoveď i z toho dôvodu, že ich štruktúra bola pomerne presne stanovená, a teda  „vymáhala“ zachytávanie rovnakých okruhov činností, udalostí či skutočností.  V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že výpovedná hodnota výročnej správy alebo školskej kroniky do veľkej miery závisela a závisí od osobnosti jej autora, jeho  precíznosti, schopností  alebo ochoty zachytiť čo najširší  rozsah školských udalostí.

Zaznamenávanie školskej pamäte, tak ako ho priniesla Bonitz – Exnerova reforma pre gymnáziá, sa stala postupne inšpiráciou aj pre ľudové školstvo. Avšak až po vzniku Československej republiky sa vedenie kroník na najnižšom školskom stupni zákonne ukotvilo. Základným legislatívnym východiskom tvorby školských kroník sa v tomto smere stalo nariadenie Referátu Ministerstva školstva a národnej osvety zo dňa 2. februára 1921, ukladajúce všetkým ľudovým školám na Slovensku založenie a vedenie školskej kroniky. Na základe dostupných historických prameňov mali byť v nej zaznamenané „stručné dejiny školy od doby jej utvorenia po dobu prevzatia do čsl. /pozn. - československej/ správy.

Dňa 30. júla 1937 vydalo pražské Ministerstvo školstva a národnej osvety výnos Školní a vyučovací řád pro školy obecné a mešťanské i pro školy (třídy) pomocné č. 105.513. Obsahoval základné nariadenia, ktoré presne stanovovali obsahovú štruktúru a spôsob vyhotovovania školských kroník. Tak sa školská kronika stala súčasťou úradných kníh. Tie  mal za povinnosť  viesť správca školy,  teda riaditeľ. Pri tejto činnosti mu mali byť ostatní učitelia nápomocní. Mala byť písaná na základe chronologického princípu a mala obsahovať tri základné skupiny zápisov: predchádzajúce dejiny školy, stále dáta a štatistické prehľady.

Čo v praxi znamenal pojem „stále dáta“? Pri výskume školských kroník sa objavujú nasledujúce údaje, ktoré charakterizovali fungovanie tej-ktorej školy v priebehu školského roka:

scan02_v- významné udalosti z dejín obce
- školské slávnosti
- zmeny v učiteľskom zbore vrátane predchádzajúcich služobných pomerov novoprijatých členov učiteľského zboru
pôsobenie miestnych školských úradov, zmeny v školskom obvode
- stavebné úpravy a zmeny na školskej budove vrátanie presťahovania
- organizačné zmeny školskej štruktúry ako zriaďovanie nových tried a oddelení, reorganizácia tried
- zdravotný stav školskej mládeže
- vykonané inšpekcie
- návštevy významných osobností, podporovatelia  školy
- miera rozvíjania talentu žiakov, podpora chudobnej mládeže
- iné udalosti, vrátane problémov a ťažkostí, s ktorými sa školy borili

Štatistické prehľady mali v rámci kroniky dokumentovať tri základné číselné ukazovatele ako bol počet detí prijatých do školy na začiatku školského roka a končiacich „vyučovaciu dobu školského roka“, súhrnný číselný výkaz detí podľa ich národnosti a náboženského vierovyznania a počet školopovinných detí v miestnom školskom obvode.

scan03_sVďaka školským kronikám z obdobia 1. ČSR, ktoré svojím často pokrokovým prístupom k vzdelávaniu obohacujú listinný fond Múzea školstva a pedagogiky máme k dispozícii aj úsmevné záznamy. Prvé stránky kroniky Štátnej ľudovej školy v Nosiciach (dnes časť Púchova) prinášajú pohľad na začiatky vyučovania tejto školy, zriadenej v roku 1912: „Prvá učiteľka školy bola slečna Elizabeta Borčická. Čistočistá maďarka, slovensky nevedela, stará panenka (25-30 rokov) vysoká, štíhlej postavy, čierna brunetka. Smelá ženská, taký “ Mannsweib“, sama bývala v škole, dobrá gazdiná, športovná, náruživá záhradníčka, stromy čo sú na školskom pozemku bez mála všetky ona dala sadiť...aby odstrašila zlodejov od zahrady často strielala večer a v noci z revolvera...ako učiteľka musela byť dobrá, nejedna matka sa mi chválila ako dobre vie jej dieťa maďarsky... a  predsa taká zlá povesť ostala po nej...obviny sú, že ukrutne zachádzala s deťmi a že využitkovala ich ku všelijakým prácam, zvlášte záhradným...učiteľka bola tvrdohlavá a silou mocou previedla, čo za dobré uznala...dľa výpovedí ľudí deti nikdy odvtedy tak poriadne neboly, ale matkám sa pranie, česanie, obšívanie neľúbilo a odtial tie ponosy, že je ukrutná...“

Školský poriadok zo dňa 30. júla 1937  ďalej upresnil formálne náležitosti, ktoré mali byť pri písaní školskej kroniky dodržané. Zápisy, týkajúce sa školského roka, mali byť uzavreté najneskôr na začiatku budúceho školského roka. Nahliadnuť do kroniky boli oprávnení nielen všetci členovia učiteľského zboru, ale toto právo prislúchalo aj predsedovi miestneho školského úradu. Kľúčovými zásadami pri písaní školskej kroniky mali byť predovšetkým princípy stručnosti a najmä nestrannosti: „zo školskej  kroniky sú vylúčené všetky polemické poznámky, kritické výklady o spôsobilosti a činnosti korporácií a jednotlivcov, ktorí sú v styku so školou, ďalej pochvalné alebo nepriaznivé posudky o bývalých alebo súčasných pomeroch a opatreniach, uskutočnených školskými úradmi.“

scan04_sNie vždy sa však tvorcovia kroník týchto zásad držali. Dôkazom toho sú opisy, ktoré reálne hovoria o stave danej školy, avšak badať v nich aj skrytú kritiku (ne)fungovania systému. Takto opísal pomery na strednej škole v Hornom Tisovníku v dnešnom okrese Detva jej riaditeľ v 50. rokoch minulého storočia: „Značné boly ťažkosti so zariadením triedy, ale riaditeľ vypožičal kachle zo vlastnej spálne, taktiež stolík svoj do II. tr. Kachle v II. triede nemaly komína, vyrúbol stienu a vyviedol rúru von... Škola má svoje triedy, ale okrem tých nemá žiadnych miestností. I tento záznam do kroniky píše riaditeľ vo vlastnej kuchyni, kde pred oblokom má svoj písací stolík, v tom vybavuje celú riaditeľskú agendu. O školských pomôckach nedá sa ani hovoriť. Veľmi dobrým metodikom musí byť za takýchto pomerov učiteľ, keď s kriedou v ruke musí naučiť látku o indukčných cievkach, Rumkorfovom indukte atď... Objektívne zaznamenávam tieto časy priekopnícke pre teba učiteľu, ktorý si riaditeľuješ v elegantnej riaditeľni vo vzorne vybavenej modernej strednej škole...Mňa keď toto zaznamenávam, bolia ma prsty, lebo dnes som so žiakmi vakoval v tretej triede okolie dverí, ktoré opadalo...“

Ani požiadavka nestrannosti v zápisoch do kroník nebola vždy dôsledne dodržiavaná. V érach totalitných režimov sa obsah zápiskov v školských kronikách v nejednom prípade zásadne menil v závislosti od vyžadovaných politických postojov učiteľského zboru. Zaujímavým momentom, ktorý sa objavuje v nariadeniach týkajúcich sa vedenia školských kroník bolo ustanovenie zakazujúce úpravy zápisov z obdobia prvej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Malo sa tak zabrániť pokusom o spätné prepisovanie alebo vyškrtávanie politicky nevhodných zápisov z obdobia druhej svetovej vojny. Mnohé kroniky práve z tohto dôvodu nenávratne zmizli. Takto autori kroník často riešili problém s nevyhovujúcim obsahom, ktorý zriadenie prikazovalo nedodržiavať. Nariadenia z roku 1937 bez veľkých zmien platili aj v politických režimoch, ktoré nasledovali v ďalších desaťročiach. Heslo „Školská kronika“, nachádzajúce sa v Príručnom slovníku školskej administratívy z roku 1944, ich svojím obsahom presne kopíruje.

Tento fakt môžeme konštatovať aj v období socializmu do roku 1989. Naďalej sa zaznamenávalo celé spektrum života školy počas školského roku, ktoré sa týkalo nielen samotného vyučovania, ale aj mnohých záujmových aktivít prebiehajúcich v súlade s dobovou školskou politikou – v tomto smere môžeme ako príklad spomenúť pionierske hnutie. V priebehu 50. rokov 20. storočia  vznikla  dvojica nových, avšak nie zásadných inštrukcií.  Konkrétne ide o Výnos Ministerstva školstva, vied a umení z 30. decembra 1950 č. j. 70.000/50 a o Organizačné predpisy pre všeobecnovzdelávacie školy – Príloha k inštrukcii z 25. novembra 1958, č. 25 415/58-A-l/1. Podľa týchto dokumentov úradné knihy, zahŕňajúce aj školské kroniky, mal za asistencie ostatných učiteľov povinnosť písať riaditeľ školy. Školské kroniky však reálne  viedli poverení učitelia. Dodatočné spísanie dejín škôl do kroník nemuselo byť nutné v prípade, že túto potrebu pokrývali už existujúce texty dostačujúcej kvality, napríklad monografie týkajúce sa dejín miestnej školy. Čo však bolo nevyhnutné, bolo zabezpečenie nadväznosti zápisov z jednotlivých rokov tak, aby tieto zápisy „mohli byť prameňom k dejinám školy“. Povinnosťou riaditeľa školy ďalej bolo, že školskú spisovňu mal viesť v súlade s požiadavkami bezpečnosti a ochrany dokumentov, pričom úradné knihy mali byť usporiadané a zviazané do zväzkov podľa ročníkov.  V duchu tejto požiadavky, školská  kronika  mohla byť  prístupná  k nahliadnutiu len úzkemu okruhu, a to  okrem členov učiteľského zboru aj zástupcom miestneho národného výboru.

V súčasnosti nie  je písanie školských kroník prikázané zákonom – na rozdiel od obcí, ktorým vedenie obecnej kroniky ukladajú pokyny Ministerstva kultúry SR. Zriaďovateľ škôl však písanie kroniky môže školám, nachádzajúcim sa v jeho pôsobnosti, prikázať. V tomto smere ako príklad uvádzame Metodické pokyny k vedeniu školských kroník, ktoré dňa 5. januára 2006 vydal školský úrad rímskokatolíckeho biskupstva v Spišskom Podhradí. Na základe tohto dokumentu bola uložená: „riaditeľom škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti povinnosť zabezpečiť písanie školských kroník.“ Zostavovanie a vedenie školských kroník však v celoštátnom meradle zostáva namiesto zákonom stanovenej povinnosti skôr otázkou uvedomenia si morálneho záväzku zaznamenať školskú súčasnosť pre budúce generácie. Aj napriek tomu je vedenie kroník štandardným spôsobom snáď už iba otázkou času, keďže aj sem silne vstupujú audiovizuálne prostriedky. Stojí však za úvahu, či tento nastúpený trend je rovnocennou náhradou klasických kronikárskych záznamov.

Autori:
Mgr. Martin Gabčo, PhD.
Mgr. Zuzana Kunšteková

Citácia:
Kronika štátnej ľudovej školy v Nosiciach, Fond listín, Múzeum školstva a pedaogiky
Kronika strednej školy v Hornom Tisovníku, Obecný úrad Horný Tisovník

Fotografie:
Obálka a náhľad Kroniky ľudovej školy v obci Nosice, 1925. Fond listín, Múzeum školstva a pedagogiky.
Fotoarchív, Múzeum školstva a pedagogiky