výstavy pre školy pre verejnosť kontakt

ŠKOLOdej | vzdelávanie učiteľov v minulosti


vzdelávanie učiteľov v stredoveku a v rannom novoveku

Do obdobia osvietenského absolutizmu nemôžeme hovoriť o inštitucionálne alebo obsahovo ustálených formách prípravy učiteľov. Na elementárnych školách sa vyžadované schopnosti vyučujúcich väčšinou obmedzovali na základnú schopnosť čítať, písať a počítať. Solventnejšie mestské školy boli však už obsadzované kvalifikovanejšími kandidátmi.

profesor so studentom v 15. storociKvalitatívny vzostup vzdelanosti učiteľov, pôsobiacich na území dnešného Slovenska, jednoznačne vyplynul z postupného prenikania ideí humanizmu. V priebehu 16. - 18. storočia na mestských školách pôsobila plejáda pedagógov, ktorí získali solídne vzdelanie na zahraničných univerzitách. Ako príklad môžeme uviesť Leonarda Stöckela (1510 - 1560), absolventa Wittenbergskej univerzity (1534), ktorý z pozície rektora pozdvihol bardejovskú mestskú školu na úroveň vzoru pre školstvo v celom Uhorsku.

Rovnako môžeme hovoriť o ďalších študujúcich na Wittenbergskej univerzite: o rektorovi mestských evanjelických škôl v Kežmarku a Prešove Lukášovi Fabiniusovi-Popradskom (1530 - 1586) alebo rektorovi latinskej školy v Levoči a Kežmarku Jánovi Myliusovi (1557 - 1629). Matej Bel, profesor evanjelického gymnázia v Banskej Bystrici (1708 - 1714) a rektor evanjelického lýcea v Bratislave (1714 - 1719), študoval na univerzite v Halle. Spoločným menovateľom pôsobenia uvedených pedagógov bol predovšetkým dôraz na skvalitňovanie vyučovania v duchu zásad humanistickej výchovy. 

Prvým kurzom pre učiteľov ľudových škôl na území Uhorska sa stala tzv. bratislavsk normálna škola, kde sa dňa 1. augusta 1777 začal prvý štvromesačný kurz pre učiteľov z bratislavského študijného obvodu. Išlo o prvú organizovanú a systematickú prípravu učiteľov, ktorí mali mať v duchu požiadaviek osvietenského absolutizmu primerané vzdelanie aj v podmienkach dedinských škôl. Takéto kurzy vznikli v roku 1777 pri normálnej škole v Košiciach a v roku 1778 aj v Banskej Bystrici. Boli zahájené taktiež v mestách Zvolen a Trnava. Učiteľské kurzy prebiehali v zimných a v letných termínoch. 

Povinnosťou miest nebolo svojich učiteľov na zriadené kurzy len vyslať, ale finančne zabezpečiť náklady na ich pobyt na sídlach normálnych škôl. 2. Ratio educationis z roku 1806 predĺžilo kurzy na prípravu dedinských učiteľov na dĺžku jedného roka, podmienkou zápisu do učiteľského kurzu bolo absolvovanie troch gramatických tried hlavnej školy. Absolventi kurzu boli podrobení záverečnej skúške (od roku 1797), v rámci ktorej museli preukázať znalosť teoretických poznatkov a schopnosť realizovať praktické vyučovanie.

Náplň prípravy budúcich učiteľov presne konkretizovalo 1. Ratio Educationis z roku 1777 paragrafom č. 99: „ Správna organizácia ľudových škôl vyžaduje,  aby sa v popredných ľudových školách vzdelávali schopní a na učiteľskú službu vhodní muži. Preto riaditeľ poprednej ľudovej školy sa musí pousilovať, aby sa títo muži nevzdelávali len v tých vyučovacích predmetoch, ktoré sa budú sami vyučovať, alebo len v tých, ktoré sa budú ďalej určovať, ale aby sa spoločne naučili aj spôsob, ako majú vyučovať, a aby si tento spôsob častým cvičením aj osvojili a aby svoje poznatky vedel žiakom odovzdať. Okrem toho sa budú musieť zdokonaľovať aj v krasopise aj v rysovaní rôznych figúr a budov, ďalej v základoch geometrie a fyziky, ako aj v hudbe, predovšetkým v hre na organe.

preparandie - učiteľské prípravky

Prvá učiteľská prípravka - preparandia v Uhorsku vznikla 2. novembra 1819 na pôde Spišskej kapituly v Spišskej Novej Vsi. Preparandiu môžeme definovať ako „ samostatný ústav na prípravu učiteľov elementárnych, ľudových škôl.“

Na území dnešného Slovenska do roku 1868 vznikli okrem ústavu v Spišskej Novej Vsi aj nasledovné prípravky: Nové Zámky (1841), Trnava (1855), Košice (1856) a Banská Bystrica (školský rok 1856). Banskobystrická učiteľská príprava vznikla vďaka iniciatíve biskupa Štefana Moyzesa - popri nemeckom a maďarskom jazyku vyučovanie prebiehalo aj v slovenčine.

Podmienkou prijatia na učiteľskú prípravku bolo absolvovanie gymnázia alebo Kráľovskej akadémie. Zvládnuté dvojročné štúdium na preparandii jeho absolventov oprávňovalo vyučovať na elementárnych školách, prípadne pôsobiť na pozícii súkromných učiteľov. Príprava na preparandiách pozostávala z troch základných komponentov: všeobecných predmetov, pedagogického vzdelávania a praktického výcviku.

učiteľské ústavy v období rakúsko-uhorskej monarchie (1867 - 1918)

V roku 1868 boli preparandie transformované do podoby učiteľských ústavov. Na základe § 81 zákonného článku XXXVIII./1868 o ľudových a meštianskych školách, vydaného uhorským snemom v roku 1868, malo byť v Uhorsku zriadených 20 trojročných kurzov pre mužov. 10 učiteľských prípraviek bolo určených pre ženy.

Základný zámer uvedenej reformy spočítal vo zvýšení kvalifikácie učiteľov pôsobiacich na ľudových školách. Do roku 1918 vzniklo na území dnešného Slovenska 15 učiteľských ústavov - 7 štátnych, 5 cirkevných - rímskokatolíckych, 2 cirkevné - evanjelické a 1 cirkevný - gréckokatolícky.

S_pohladnicaV roku 1868 vzniklo na pôde Prvého patronátneho slovenského gymnázia v Revúcej tzv. trojročné učiteľské semenisko, slúžiace na prípravu učiteľov pre evanjelické elementárne školy.

Podmienkou získania učiteľského diplomu nebolo len zvládnutie samotnej učebnej látky, ale aj zvládnutie pedagogickej praxe. Po školskej praxi trvajúcej 20 mesiacov, boli učitelia povinní absolvovať tzv. skúšku učiteľskej spôsobilosti. Od 80. rokov 19. storočia mohli absolventi učiteľských ústavov pokračovať v príprave na tzv. pedagógiách - prípravkách pre učiteľov meštianskych a vyšších ľudových škôl. Na Slovensku sa pedagógiá nenachádzali. 

Štúdium na učiteľských ústavoch pozostávalo z rôznych predmetov: vierouka, mravoveda, pedagogika, metodika, zemepis, dejepis, materinský jazyk, maďarský jazyk, nemecký jazyk, prírodné vedy, matematika, krasopis, telocvik, spev, ručné práce, pedagogická prax. Učiteľské ústavy nadobúdali čoraz výraznejší charakter nástroja systematickej maďarizácie, tlak ktorej sa podpísal pod zrušenie slovenských gymnázií. Na spomínanom učiteľskom semenisku pri gymnáziu v Revúcej sa kandidáti na učiteľský post oboznamovali s náboženstvom, hospodárstvom, zemepisom a trojicou pedagogických disciplín: výchovoveda, učboveda a spôsoboveda.

učiteľské ústavy počas 1. československej republiky

Učiteľské ústavy po vzniku 1. ČSR štvorročnou dĺžkou štúdia nadväzovali na svoje fungovanie v období Rakúsko-Uhorska. Na rozdiel od predchádzajúceho obdobia však boli z kategórie národných škôl preradené do kategórie stredných škôl. Charakterizovala ich taktiež koedukácia (spoločné vyučovanie chlapcov a dievčat v rámci jednej triedy) a ukončenie štúdia vo forme maturitných skúšok.

Okrem učiteľských ústavov boli založené aj odborné učiteľské ústavy, na pôde ktorých sa v rámci dvojročného štúdia na svoju profesiu pripravovali učiteľky domácich náuk a učiteľky materských škôl. Pri bratislavskom učiteľskom ústave bola v roku 1930 založená Pedagogická akadémia v Bratislave, ktorá vo forme jednoročného nadstavbového štúdia umožňovala zvýšenie kvalifikácie učiteľov ľudových a meštianskych škôl. Svojou koncepciou a podávaným vyučovacím obsahom sa priblížila k modelu vysokoškolského pedagogického vzdelávania.

S_pohladnicaPodmienkou absolvovania štúdia na učiteľských ústavoch bolo zloženie maturitných skúšok. Po ich absolvovaní adept na učiteľskú dráhu musel vykázať 20 mesačnú prax v ľudovej škole na pozícii dočasného učiteľa. Po uplynutí tejto lehoty bol povinný zložiť, rovnako ako v období Rakúsko-Uhorska, skúšku učiteľskej spôsobilosti. Zvládnutie uvedených povinností kandidátovi otvorilo cestu k ustanovenia na pozíciu riadneho učiteľa.

Učiteľmi meštianskych škôl sa mohli stať tí dočasní učitelia, ktorí absolvovali tri roky praxe na ľudovej škole a zložili skúšku učiteľskej spôsobilosti. Vyučovať tzv. domáce náuky alebo pôsobiť v detských opatrovniach mohli absolventky dvojročných odborných učiteľských ústavov po zvládnutí odborných komisionálnych skúšok. Na základe úspešného výsledku im bolo udelené tzv. vysvedčenie učiteľskej spôsobilosti. Bolo však limitovné iba na detské opatrovne alebo na vyučovanie predmetu domáce práce na ľudových školách.

Vyučovanie na učiteľských ústavoch pozostávalo z troch hlavných okruhov: všeobecné predmety, umelecká výchova (kreslenie, spev, hra na hudobné nástroje) a odborná pedagogická príprava (psychológia, organizácia škôl, dejiny pedagogiky zahŕňajúce diela pedagogických klasikov).

učiteľská akadémie (1. slovenská republika)

Na základe zákona č. 288/1940 Sl. z. z 29. októbra 1940 došlo k transformácii učiteľských ústavov na tzv. učiteľské akadémie. Pedagogické štúdium bolo predĺžené zo štyroch na päť rokov. V intenciách výchovy, presadzovanej v „národnom a kresťanskom“ duchu došlo k zrušeniu koedukácie. V školskom roku 1942/1943 na Slovensku existovalo 15 učiteľských akadémií, pričom 8 akadémií z tohto počtu bolo neštátnych - cirkevných. Popri akadémiách fungovali dvojročné odborné učiteľské ústavy pre vzdelávanie učiteliek „domácich náuk“ a učiteliek v materských školách.

V porovnaní s výukou na učiteľských ústavoch z 1. ČSR bol ako povinný predmet zavedená tzv. spoločenská výchova. Budúci učitelia sa na svoje povolenie pripravovali aj hospitáciou a praktickými výstupmi na cvičných školách. Zrušenie koedukácie prinieslo širšiu diferenciáciu v podobách učiteľskej prípravy žien, najmä na poli vyučovania náuky o vedení domácnosti. V súlade s ideológiou HSĽS dôležitú úlohu zohráva náboženská výchova. Štruktúra povinných vyučovacích predmetov pozostávala zo štyroch základných tematických okruhov: všeobecné predmety, umelecká výchova, základy hospodárenia a odborná pedagogická príprava.

vzdelávanie po roku 1945 - pedagogická fakulta, pedagogické gymnáziá a stredné pedagogické školy

Obdobie po skončení druhej svetovej vojny prinieslo početné a najmä zásadné zmenyy v spôsobe odbornej prípravy budúcich učiteľov - ich vzdelávanie bolo kompletne presunuté na vysokoškolskú pôdu. Univerzitné štúdium predstavovalo predpoklad udelenia aprobácie na vyučovanie na pôde stredných škôl už od 19. storočia. Od roku 1848 až do roku 1946 sa učitelia stredných škôl pripravovali na filozofických fakultách. Aj keď najmä od začiatku 20. storočia silneli apely na potrebu vysokoškolskej prípravy všetkých pedagógov, vzdelávanie učiteľov na pedagogických fakultách vysokých škôl kodifikoval až zákon č. 100 Sb. z 9. apríla 1946.

S_pohladnicaŠtatút o pedagogických fakultách, vydaný československou vládou dňa 27. augusta 1946, presne stanovil počty semestrov, ktoré museli kandidáti absolvovať. Zatiaľ čo učiteľky materských škôl navštevovali iba 2 semestre, učitelia národných škôl študovali 4 semestre , štúdium učiteľov meštianskych škôl trvalo 6 semestrov. Pre učiteľov stredných škôl bolo stanovených 8 - 10 semestrov pedagogického štúdia.

Obdobie 50. rokov 20. storočia znamenalo vo vzdelávaní učiteľov jednoznačne "krok späť", nakoľko z vysokoškolského pedagogického štúdia bola vyčlenená odborná príprava učiteliek materských škôl a učiteľov pre 1. - 5. ročník národných škôl. Ich príprava bola presunutá na pôdu štvroročných pedagogických škôl. Pre učiteľov 6. - 8. postupného ročníka boli určené vyššie pedagogické školy (zrušené v roku 1959). Vládnym nariadením č. 57 z 31. júla 1959 vznikli v záujme realizácie vzdelávania učiteľov základných škôl tzv. krajské pedagogické inštitúty v Trnave, Nitre, Martine, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach.

Viackoľajnosť učiteľského štúdia zredukoval školský zákon č. 186/1960 Zb. z 15. decembra 1960 - okrem učiteliek materských škôl bolo opäť zavedené vysokoškolské vzdelávanie pre učiteľov všetkých ostatných stupňov. Na začiatku 60. rokov 20. storočia sa tak sústava inštitúcií slúžiacich na vzdelávanie nových pedagogických pracovníkov stabilizovala v podobe, ktorá vo svojich základných kontúrach prežívala až do roku 1989. 

Autor:
Mgr. Martin Gabčo, PhD.

Fotografie:
Profesor a študent v 15. storočí
Študenti prvého slovenského gymnázia v Revúcej v 19. storočí
Pohľadnica budovy Štátneho učiteľského ústavu v Spišskej Novej Vsi, 20 roky 20. storočia
Učiteľský zbor ľudovej školy, 40. roky 20. storočia

Fotografie, zdroj:
Múzeum školstva a pedagogiky - fond fotografií, fond pohľadníc, archív fotografií.
Pedagogická encyklopédia Slovenska. Veda, Bratislava, 1985.